Tatranské alternatívy alebo skialpinista mieni a Tatra mení

Mladé pušky z vetroplachu si túto sezónu urobili z Tatrov trhací kalendár a mám pocit, že sa niekto hackol do mojej šedej kôry, kde isto v tom lunaparku utrpel nevratné škody, no vyhrabal môj dream list zjazdov, bo ich súkaju z klobúka jeden za druhým. Tak teda smjekam hlavu dole. Nu ale pripraveným štastie praje a zbytok slintá a motivuje sa, teda aspoň ja ťahám slinu metre za sebou. Tak teda volám overeným parťákom, balíme smelé plány do batoha a hurá smer Popradské pleso.

Deň 1

Z MT vyrážame po 3tej, niet času na špekulovanie, smer Červený žľab. Na pásoch vydupkávame až po prvé zúženie, čo nenaznačuje, akí sme borci, ale že sme tu neskoro a je už mäkko, čo mi dochádza hneď po prezúvačke z lyží, keď po prvom kroku miznem nad koleno. Chvíľu takto robím hlboké sondy a už sa teším na tieň v zúžení. A kukí kuk. Sneh sa síce mení, no na krásnu nafúkanú dosku z posledných 2 dní sneženia. Hm, ešte pár neistých krokov a s otázkou v očiach čekujem parťákov. Vlastne parťáka. Maťo dokončieva prezúvanie, mumle dačo ako: „tak dneska nie” a odoblúkuje sa do doliny.

Mišo mi vracia otázniky nazad do úsmevu, tak odkladám beľmo v očiach a spravím sondu. 50 cm po nepatrnom ťahu, skoro priložení, a čo s načatým dňom? Slnko práši vyššie a vyššie, tak hľadáme blízku alternatívu. Oproti kukne na nás ponad plece žľab z Kôpok, zdá sa, že by to mohla byť dobra lyžba, dole síce 3 prahy, ale dáko sa hádam preštrikujeme.
 Spodný prah sa ukazuje zblízka trochu väčší, ale po jednom kraji púšťa trávičkami nahor a druhou vari pustí nadol. Daľšie dva v zúžení sú trocha hrboľaté miniľadíky s kukajúcimi šutríkmi, no skôr sú oživením ako postrachom. Pak už len nekonečných cez 550m schodíkov, kde neraz i k podraďovaniu overených 40 krokových cyklov príde a dementálne vnútorné sily sa nejedným akože vrškom overujú. Konečne cvakáme do lyží na hrebeni kúsok pod vrcholom a za obkukov Vysokej a Končistej utierame zlepené sliny z úškrnkov a po namäknutom firne s jasotom krájame dlhé oblúky nadol až do zúženia. Motyka, moja verná družka, do pazúra a dáko sa pozošúchame a i troška pozoskakujeme cez prahy do objatia doliny.

Slušná alternatíva. Už len po medvedích stopách k pifču na pleso k Maťovi, ktorý sa radšej prešiel nafotiť daľšie plány, ktoré raz určite nevyjdú a nájdeme radšej iné náhradné ciele :o)

Deň 2:

Maťo vymyslel na dnes Zlobivú. Predpoveď tvrdila pripekné slnipočo až s 12 stupňami na Štrbskom, preto upaľujeme z noclahárne pri zubačke ešte v noci.

Prohlédněte si všechny fotografie k článku…

Sme pod Zlobivou. Sneží, je nad nami hmla a fučí o dušu. SHMU ďakujeme. Po dákom čase klepania za šutrom prichádza obľúbený a už tradičný moment tejto výpravy. Obkuky „a čo fčil?“. Oproti z Tupej padá žľab s dvoma zúženiami a lákavým sklonom. Hneď som sa mu chytil na háčik. Horné zúženíčko bude isto výzva pre moje 184cm dlhé Kongury. Pomenúvame si ho pracovne ako Trenažér na Červený a bez váhania mením ľadničku za balvanom za túto výzvu a zlyžuvávam podeň.

Ako tradiční skialpinisti dodržujeme tradície z minulého dňa: pripája sa Mišo, kým Maťo ide dade hore do doliny. Trenažér nas víta stálou strmosťou a úzkym miestom kolo 2,5m, pak rozšírenie a druhé tesné miestečko sa nám rehoce strmším sklonom a 1,5m úzkymi pár metrami. Zbytok je stále “široké” pod 2m. Par preglgov naprázdno, ale lyžiam som radšej tieto cifry nepovedal, nech sa zbytočne nehádžu. Zúženie ma krásnu intimitu, ale predsa len som rád nad ním a postupným zmenšovaním sklonu sme vypľutí na plató medzi Lúčnym sedlom a vrškom Tupej. Fučí tu o dušu, tak moc nenechávame soplíky okolo poletovať, prezúvame a ideme na to.

Zlobivá naproti sa medzitým odfučala a marí sa mi, že v nej niekto dupká. Hm, asi Maťo. Naše prvé oblúky sú po rovine a pak sa zostrmuje až na nafúkané rebierko nad zúžením. Stále trocha tvrdo, padať nás veru neláka. Predsa len pohrčkať sa v tom hrdle nie je lákavá vízia. Mišo sa rozhoduje zúženie zdupkať, ja to za povzdychu lyží skúšam na nich. Ešte 2 preskoky a som dnu. Lyže fŕkajú a frflú, ale naštastie kopytá nevyhadzujú a dáko s pár zaiskreniami sa dostávam do zúženia v zúžení. Hádanku ako dostať liter do pollitrového balenia riešim nápadom zapichovať pätky do sňahu a špičky do vduchu. Pár škrabancov na lyžoch a duši neskôr som opäť v trocha širšom žľabe (pravdu povedať v poslednom škrabavom metríku mi vyplo lyžu, kerú parťák reflexívne chytil, ja zbehol po ňu, vyškriabal sa nazad a súkanicu a teda celé zúženie vcelku dokončil) a už spolu zlyžníme do doliny.

Druhé zúženíčko nerobí problém, hoc treba dať pozor na skalku a ľad tesne nad ním. Konečne dole. Táto alternatíva dala zabrať. Postavička v Zlobivej sa súka na pešo nadol a už mizne v spodnom zúžení, tak daľšia tradícia na rade: pifčo na Popradskom :o). A to chutí ešte lepšie v kruhu tu postretaných kamarátov.

PS postavička bol Maťo. Celý čas bolo tvrdo až ľadovo a v hornom zúžení mal ľad a slnka nikde, tak sa vrátil a po plesovom pitstope si ešte ide dať zmysel do prvého žľabu spod veže v hrebeni Kôpok. Mišo zas putuje dom plniť rodinné alternatívy, tak tu ostávame na posledný deň len dvaja.

Deň 3:

Nech žije budík o 3:30. Napokon zahadzujem môj Červený sen o sezónu ďalej, bo parťák ta nechce a i on sa neraz prispôsobil môjmu zlému pocitu a tak Zlobivá, časť druhá. Mám pocit, že niekto pretočil život o deň nazad. Opäť šuter a opäť za ním klepem kosu. Aspoň to slnko dnes došlo, ale človek v hre vyber si slnko alebo bezvetrie nevyhrá, hlavne v skorých ranných hodinách nie. Kašlem na slnko a radšej idem odmrznúť pohybom.

Žľab je stále pritvrdý, čo ho poriadne psychozostrmuje. Jeden šmyk a som na PP plese. Spodné zúženie má vytečený ľad, ale dá sa to vyšpekulovať troška bokom. Druhé zúženie má kolo 1,5m na širku a tiež s vytečeným ľadom. Strmosť mi príde viac ako čakaných 45 a veru sa aj druhému cepíniku potešujem. Hore sa už do žľabu vkráda slnko, tak sa naň tešíme a ten kúsok do sedla vyjdeme rýchlo i napriek náfuku. A teď čakať, či to zmäkne a kedy. Aspoňže tu nefúka a je čo do gágora hádzať. Za hodku a pol Maťo zbehne kúsok na obkuky. Vrch už začína byť primäkký, zúženie stále ľad. Nevyhutujeme teda, sme leniví meniť lyže za mačence po pár oblúkoch a rozhodujeme sa zbehnúť pod zúženie a zlyžovat odtiaľ. Samozrejme stojac v zúžení so slnkom dávajúcim optimistickejšiu tvár každej blbosti, sa mi zas vkráda nápad si ten kúsok predsa len vyjsť znova hore a dáko to zosunúť, no ľad je ľad a ľad v užšom mieste ako lyže je ešte horšia kombinácia. Dnes budem dobrý chlapec jak som sľúbil a schádzam trocha do boku ešte 2 kroky. Maťo sa už dole zapína do lyží.

Vtom dáky šramot nado mnou. Kuknem nahor a rovno do zúženia sa zľava valí odlomený kusisko ľadu asi meter veľký a 30cm silný s pár trocha menšími súrodencami. Ešte na moje šľastie badám, ako tá masa padá na skalu 5m nad zúžením a ľad sa láme na menšie kúsky. Inštinktívne bodám cepíny hlbšie a priľahíňam ich. Som v zúžení tie 2 kroky vpravo a pod malou skalkou a tak ma tá spŕška len lízne a odnesie si to len pár narazeninami ľavá ruka. Keď ťukot po helme a batohu skončí a som stále na mieste, čeknem situáciu podo mnou.

Maťo už lyžoval a ľadospŕška ho tiež pozdravila a sejmula k zemi. Mal štestíčko, že väčší kus mu trafil len lyžu, ktorú mu vyplo a zobralo nadol, kým on ostal trocha otrasený sedieť na mieste. Rýchlo zbehnem pod zúženie a ukrytý sa olyžním. Žľab medzitým na pravej strane akurát odmäkol a tak neváham a zlyžuvávam dole. Lyžovačka je super, hoc semtam radšej pozriem, či sa nadol nerúti ďaľšie darčekové balenie. Maťo si to bohužiaľ musí zkráčať 2hý krát napešo, ale je v danej situácií rád i za túto voľbu.

Druhé zúženie zlyžuvávam cestou výstupu a pak veľkými oblúkmi na morénovú plošinku odkiaľ pozorujem parťáka sa blížiť k lyži pod žľabom. Dnes síce alternatíva nebola, ale zážitkov nám stačilo i tak. Ale aspoň to pivko na plese sme dodržali :o)

Tento rok už dreamlistu neublížim, prchám na cesty, tak si dám s ním stretko o rok. Alebo s dákymi nečakanými alternatívami :o) Už teraz sa na ne teším.