Deň, ktorý sa v sekunde zmení na zlý sen, sa začína vždy úplne normálne, človek nič nečaká. Neodchádzame ráno z bytu s tým, že sa už večer nevrátime. Odchádzame, aby sme žili naplno tak, ako sa to len dá… v marci 2021 sme sa všetci traja podruhýkráť narodili.
Je nedeľa 14. 3. 2021 a ešte pár dní dozadu som bola rozhodnutá, že dnes budem sedieť za diplomovkou. Namiesto toho sedím v aute a smerujeme do Tatier. Dostávame sa cez policajnú kontrolu, úspešne sa nám podarí prepašovať do susedného okresu a ešte ako bonus luxusne blízko zaparkujeme na Štrbskom plese. Nie všetko, čo sa však podobá na šťastie, aj šťastie v skutočnosti je.
Nástup k Prednému Solisku
Vyrážame do Mlynickej doliny, ja, Mirko a Tomi, dokonale zohratá trojica. Relatívne rýchlo sa dostávame k veľkému „bouldru“, kde dávame pauzu a rozhodujeme sa, kam pôjdeme. Vzadu v doline je počasie horšie, a preto volíme najbližší variant – Predné Solisko. Jem brusnicovú Marvu, vychutnávam si ju, ako keby som tušila, že to je posledné jedlo na najbližších 24 hodín.
Strmý žľab, do ktorého sa chystáme, traverzuje črieda kamzíkov. Idú po jednom, po dvoch a ladnými skokmi nám ho otestujú. Lyže si dávame na batohy, obúvame mačky, zapíname prilby. Dnes sú chalani za džentlmenov a prešľapávajú stopu. Bude to fuška, snehu je požehnane. Pútka na batohu si nezapínam, ani pútka na paličkách si nedávam na ruky. Ideme v rozostupoch, dávam chalanom náskok.
V stope mi to ide rýchlejšie, mám preto čas zastaviť sa pri kamzíkoch, ktoré sú len pár metrov odo mňa. Pokojne žerú a ja by som ich takto vedela pozorovať hodiny. Vlievajú do mňa pokoj. Zrazu sa zbadám, že patrím k inej čriede a dobieham chalanov. V polke žľabu robíme rozšírený kompresný test. Dnes všetko poctivo fotím, chcem spraviť report a video zo zjazdu. Test vychádza bezpečne a my znovu v rozostupoch vyrážame boriť sa po pás v prašane. Uzatváram skupinu, opakovane meriam sklon, ktorý nepresahuje 44 stupňov. Strašne sa teším, vyzerá to už konečne na super zjazd. Zo strmého žľabu vyliezame na akúsi pláň, ktorá sa hore zužuje.
V soliskovej pasci
Tomáško ide prvý, za ním Mirko. Sneh rapídne ubudne. Napriek tomu, že vidím, že chalani majú sneh približne po členky, dostávam z toho výrazne zlý pocit. Ten pocit je taký silný, že Mirkovi hovorím, že sa mi to nepáči, že pod nami sú skalné prahy. Mirko mi hovorí, že sa nemám báť. Chalani pokračujú, idem za nimi.
Neviem to racionálne zdôvodniť, ale napriek tomu, že podmienky nie sú zlé, nejak sa mi tam nechce. Čím idem vyššie, tým je to silnejšie, až sa zrazu ocitnem v snehu po kolená, kde si všímam výraznú zmenu a pichám paličkou do snehu, ktorá mi len potvrdí, že sa brodíme v doske. Nahlas hovorím, ako sa mi to nepáči, no tento krát vidím, že v tom už nie som sama. Tomáško sa nehýbe ani Mirko sa nehýbe, ja sa snažím prejsť čo najviac doľava, čakajú na mňa, dostávam sa pod Mirka. Máme stále rozostupy, preto nepočujem, čo si chalani hovoria, ale to napätie, čo visí vo vzduchu, by sa dalo krájať. Bojím sa. Fakt sa poriadne bojím a vyslovujem to nahlas.
Zvuk prasknutia snehovej dosky
To, čo sa stane o niekoľko sekúnd, už nechcem nikdy zažiť. Počujem zvuk prasknutia. Najhorší zvuk, aký som kedy počula. Vidím, ako sa masa snehu odtŕha a v sekunde ma celú pohltí. Podhodí mi nohy a otočí ma to rovno na brucho dole hlavou, netušiac, že toto bude moja osudová poloha v lavíne. V prvých stotinách sekundy cítim strašné zdesenie. Chalanov už nevidím. Tým, že som išla posledná hore, dole letím prvá v tej najväčšej mase snehu.
Hneď sa dávam dokopy a začínam racionálne uvažovať. Pud sebazáchovy pracuje na plné obrátky. Snažím sa bojovať, plávať, odrážať sa a otočiť sa opačne nohami dole. Na chvíľu sa mi to podarí. Vzápätí vnímam, ako ma to strašne zrýchľuje, rotuje a perie ako v práčke, otáča ma to naspäť dole hlavou. Pravdepodobne ma prevažuje batoh a lyže na ňom. Cítim strašný tlak snehu. Už nebojujem, nemám šancu sa ani pohnúť. Nič nevidím, iba tmu. V ústach a v nose mám natlačený sneh, dusím sa.
Snažím sa byť čo najviac pokojná, ale každý nádych, ktorý mi chýba, vyvoláva vo mne paniku. V sekunde mi prebieha myšlienka, že toto nedám a dnes asi zomriem. I keď celá „jazda“ trvá len pár sekúnd, v mojej hlave ide nekonečný tok myšlienok. Dookola sa pýtam, či to tak má byť, či dnes ozaj zomriem. Nechcem to tak skoro. Cítim strašnú bezmocnosť, zvláštny smútok. Nemodlím sa, ani mi neprebieha život pred očami. Bezmocne čakám, čo bude. Zrazu nastáva výrazná zmena. Tlak masy mizne, je ticho, sneh prestane šušťať a mne sa uvoľňujú dýchacie cesty.
Vidím pod sebou skalný prah. Letím voľným pádom, ten pocit v bruchu dobre poznám z lezenia, ibaže tento krát idem dole hlavou a nezastaví ma istenie, ale tvrdý náraz do zeme. Napriek tomu, že idem naraziť hlavou, v poslednej sekunde ma to zrotuje. Pravdepodobne lyže na batohu narazili prvé, a preto dopadám mierne na bok, čo je moje veľké šťastie. Vidím však, ako ma to láme cez krk a rameno. Znovu som v mase snehu a počujem šušťanie. Nasleduje opäť zlovestné ticho, voľný pád a tvrdý naraz. Opakuje sa to približne 3x. Lavína ma hádže cez skalné prahy ako handrovú bábiku. Robím kotúle a dopadám tak hrôzostrašne, až sa mi zle na to pozerá a čudujem sa, že mi ešte nezlomilo väzy. Necítim žiadnu bolesť. Nechcem už vnímať. Už nech to je za mnou.
Ostala som na lavinisku
Zrazu ma to vymrští na lavínisko, šmýka ma to a ja sa ocitám oslepená svetlom polosediačky na tvrdom snehu. Dostávam impulz, že žijem. Cítim obrovskú radosť, že nie som zasypaná. V stotinách sekundy si prehliadnem telo, či mi nechýba nejaká končatina a okamžite sa otáčam za seba, kde sú chalani. Obaja žijú. Prichádza ďalšia vlna radosti. Kričíme si navzájom, čo nám je. Tomáško kričí, že má zlomenú nohu. Taký tón jeho hlasu som ešte nepočula, desí ma to. Mirko je v sediacej polohe na batohu, prilbu má na niekoľko kusov a z hlavy mu tečie krv. Je dezorientovaný. Ja ležím divne skrútená na boku, nedá sa mi vôbec posadiť ani postaviť. Strašne ma bolí celé telo. Dávam si dole prilbu. Medzi hlavou a prilbou mám natlačených asi 30 cm snehu, musím vyzerať ako Marge Simpson.
Nikto z chalanov nehovorí, že volá pomoc a z celej situácie mi je jasné, že je to na mne. Nechcem strácať ani sekundu. Okamžite siahnem po mobile, ale je rozbitý, displej je zeleno fialový a zrní. Podarí sa mi doplaziť niekoľko metrov po funkčný mobil k Mirkovi a volám HZS. Vytáčam dobre známe číslo a rýchlo podávam správu. Idem ako robot, všetko to mám naučené z lavínových kurzov.
Cez bolesť sa mi ťažko hovorí, z nosa mi tečie krv, lapám po dychu. Je stále letovo, a preto dostávam informáciu, že ide po nás vrtuľník. Skladám telefón. Chalani sa pýtajú, kedy po nás prídu. Vôbec netuším, ale pre psychiku zranených si vymýšľam čas, ktorý sa dá vydržať a pravidelne ho znižujem. Môj batoh nevidím, ani Tomáškov batoh a ostatný vercajk. Mirko má jediný pri sebe batoh a v ňom lekárničku. Kážem mu ju vybrať, kým mne opakovane zvoní telefón a podávam znovu a znovu ďalšie informácie horskej službe. Na ďalšie otázky už nie som naučená a odpovede idú zo mňa výrazne pomalšie. Aj keď sa veľmi snažím, ťažko sa mi sústredí i rozmýšľa.
Cítim sa strašne dezorientovaná, lapám po dychu, bolesť je priam neznesiteľná. Mirko vyberá lekárničku, ale kým dotelefonujem, znovu ju zbalí do batohu. Niekoľkokrát sa to opakuje a vo mne začína stúpať nervozita. Opakovane mi zvoní telefón z horskej a Mirko mi zas a znovu odkladá lekárničku, má otras mozgu a nepamätá si. Znovu a znovu sa pýta, či už som volala horskú. Občas precitne a pomáha mi s informáciami a vzápätí mi hovorí, že ide do bezvedomia. Z hlavy mu stále tečie krv a ja ho potrebujem obviazať a zabaliť do fólie.
V tom chaose si všímam, že podo mnou ostávajú na snehu krvavé stopy. Som dotrhaná, z kolena mi tečie krv, strašne ma bolí chrbát, panva, neviem zohnúť nohy, plačem od bolesti. Prst na ľavej ruke mi príde, že je zlomený. Otváram lekárničku a snažím sa vybrať obväz, ale nedarí sa mi to, zlomený prst nespolupracuje. Chrlím nahlas vulgarizmy, najhoršie aké svet pozná, potrebujem uvoľniť všetok ten tlak, ktorý na mňa dopadá. Keď obviažem Mirkovi hlavu, vyberám fóliu. Zastavujem sa. V prvej chvíli si nedokážem spomenúť na takú banálnu vec, ktorou stranou ide na telo.
Keď je už Mirko zateplený a obviazaný, kričím Tomáškovi, že k nemu sa už nevládzem doplaziť a ani mu nemám čím podať prvú pomoc. Príjemným a flegmatickým tónom mi odpovedá, že v pohode, ako keby ani neležal na lavíne, ale niekde pri bazéne a ja som mu oznámila nejakú nepodstatnú vec. Kričím do doliny o pomoc až zachrípnem. Niekto musí byť v doline, veď je predsa nedeľa. Je mi strašná zima, pod oblečením mám sneh a kolená holé, chýbajú mi rukavice.
Ležím skrútená v bolesti na snehu, plačem a trasiem sa od zimy. Čakanie na vrtuľník mi príde nekonečné. Môj mozog ide na plné obrátky. Rozmýšľam, čo by som ešte mohla spraviť a zrazu ma napadne, že zavolám Mirkovmu ocinovi. S plačom mu rozprávam, čo sa stalo a on volá znovu na horskú a spolu s Mirkovým krstným sa vydávajú za nami do Mlynickej doliny.
Príprava na pozemný transport
Zrazu zbadám, že pod nami na turistickom chodníku idú ľudia, ktorí nás vidia na nánose a zastavujú na našej úrovni, pričom pozerajú na nás. Potom sa otočia a odchádzajú. Stačilo by, keby nám len z rozmetaných batohov podali fólie. Cítim strašnú zúfalosť, ktorú za pár minút pretne zvuk blížiaceho sa vrtuľníka. Vrtuľník nás však minie a letí ďalej do doliny. Sme z toho úplne šokovaní a hneď volám na horskú, že sa musia vrátiť, lebo nás minuli. Mirko mi hovorí, že som styčný dôstojník a ja sa z posledných síl snažím vstať a kývať, aby nás zbadali. Je to však márne, nedokážem si ani kľaknúť na koleno.
Vrtuľník prilieta a víriaci sneh sa mi derie všade pod roztrhané veci i do nosa a úst. Nedá sa mi dýchať a vyvoláva to vo mne strašnú paniku. Záchranári bežia ako k prvému k Tomimu a keď je Tomi prichystaný na transport, prosím ich o fóliu, tú strašnú zimu už neviem vydržať. Dostávam bivakovacie vrece a pre mňa je v tú chvíľu tá najkrajšia a najcennejšia vec, akú som mohla dostať. Zabalím sa doňho, no ako vrtuľník vzlieta, znovu víri sneh. Snažím dostať sa a natlačiť sa čo najviac k Mirkovi a prekrývam ho vrecom, aby som ho chránila pred silou vzlietajúceho vrtuľníka.
Keď vrtuľník odvezie Tomiho, vráti sa po Mirka a na lavínisku ostávam sama so záchranármi Milanom a Peťom. Cítim úľavu, že sú pri mne. Pripravujú ma na transport, dávajú ma do siete, no každá manipulácia so mnou mi spôsobuje strašnú bolesť a utrpenie a doslova kričím od bolesti. Dávajú ma preto do vaku a vykopávajú vodorovný záhrab, aby ma nespúšťalo dole strmým lavíniskom.
Začalo snežiť a mraky klesli. Čakáme na vrtuľník, prítomnosť chalanov a Milanova ruka, ktorá drží moju a vlieva mi teplo a nádej, pôsobí na mňa priam magicky upokojujúco. Neplačem, ale rozprávam chalanom, ako sa teším, že sa konečne preveziem vrtuľníkom, trochu humoru nezaškodí v tejto beznádeji. Tiež sa sťažujem, ako budem liezť, keď mám isto iste zlomený prst a pýtam sa, či idem do nemocnice. Nechce sa mi stále veriť, čo sa stalo a je mi ľúto, že sme im narobili robotu.
Zrazu sa dozvedám, že vrtuľník už po mňa nepríde a dáva sa dokopy pozemná záchrana, čo pre mňa znamená ďalšie čakanie. Najbližšie hodiny sú veľmi ťažké. Aj keď som už zateplená, je mi strašná zima a bojím sa, že mám poškodenú chrbticu. Som zabalená vo vaku, ponad tvár mám vrece, aby mi nesnežilo do tváre. Ponáram sa do vlastných myšlienok, z ktorých ma neskôr vytrháva „zelená fajka“ alias Penthrox od Peťa a príchod ďalších záchranárov. Z Penthroxu sa mi krúti hlava a cítim, že ma ťahajú dole k skútru. Zapájajú ma za skúter a vyrážame dole. Zvoz mi spôsobuje nekonečné utrpenie a bolesť. Cítim každú nerovnosť terénu a zubami si sťahujem buffku do úst. Zahryzávam sa do nej od bolesti a po tvári mi tečú slzy. Na chvíľu zastavujeme a stretávame Mirkovho ocina. Cesta dole mi príde nekonečná a podľa polohy tela len hádam, čo sa so mnou deje. Skúter sa zastavuje a prenášajú ma do sanitky.
Prestup do sanitky
Po vyše 3,5 hodinách od pádu lavíny sa dostávam do tepla sanitky. Som podchladená a dostávam teplú infúziu. Hovoria mi, že mi z nej môže byť na vracanie, čo mi zamestná myseľ po zvyšok cesty a sústredím sa, aby som sa nepovracala. Počujem, ako zapínajú sirénu a vezú ma do nemocnice. Vtedy sa mi začne lámať psychika. Toto je len zlý sen. Záchranári ma uisťujú, že ak cítim nohy, budem môcť chodiť. Pýtam sa na chalanov a v hlave sa mi vynára milión otázok. Plačem. Držia ma za ruku a počujem hlas, ktorý mi hovorí: „Len si poplačte, dnes ste sa druhý krát narodila.“
Sanitka sa zastavuje a ja sa dostávam na centrálny príjem. Najbližšie hodiny sú ako z amerického filmu, len sa mi nechce veriť, že na tej posteli som ja. Okolo mňa je milión ľudí, pracujú sústredene, každý robí niečo iné. Jedni ma vyzliekajú, ďalší prehmatávajú, berú krv, robia antigén, píšu do počítača. Snažím sa im vysvetliť, ako mi vyzliecť veci a lyžiarky, aby sa nič nemuselo strihať, netušiac, že som aj tak prišla o všetky veci i vercajk. Nahmatávam Pieps a víťazoslávne ho jednou rukou vypínam, túra predsa skončila a nebudem míňať baterky. Vezú ma na röntgen a celú ma röntgenujú. Dostávam sa na traumatológiu a konečne sa dozvedám, čo je s chalanmi.
V popradskej nemocnici
Tomiho akurát operujú a Mirka budú zajtra. Strašne sa bojím. O nich i o seba. Stále neviem, čo mi je a čo čaká mňa. Do večera ležím v neistote a je to príšerné. Sestričky mi nemôžu povedať a doktor nemôže prísť, lebo operuje. Prosím sestričky, aby mi len naznačili, či ma idú operovať. Som strašne smädná a nemôžu mi dať napiť. Večer prichádza doktor a dozvedám sa, že ma operovať nebudú a zajtra ma čakajú ďalšie vyšetrenia. V noci vôbec nespím. Mám strašné bolesti a mám ťažkosti sa vôbec napiť cez slamku. Okolo krku mám plastový golier a hlavu mám plnú myšlienok.
Na druhý deň ma vezú na magnetickú rezonanciu. Podarí sa mi od bolesti odpadnúť. Dostávam vodu a vyvezú ma na vozíčku na chodbu. Prvý krát sa vidím v odraze dverí. Nespoznávam sa. Vidím ženu s bolesťou v očiach, opuchnutou tvárou a chrastami na nose. Nohu má vyloženú v ortéze a prst tiež. Okolo krku má golier a je zvláštne pokrútená od bolesti. Na nemocničného anjela jej sestričky obliekli erárne pyžamo a príliš veľkú bielu mikinu. Som to naozaj ja? Neverím. Život zrazu nadobudol iný rozmer.
Mám zlomenú krížovú chrbticu, kostrč, prst, pomliaždený krk, hrudník, stehennú kosť, poškodený meniskus a chrupavku. V nemocnici sa neviem sama posadiť, neviem kráčať, obliecť sa, osprchovať sa. To, čo bolo predtým samozrejmosťou, ako obliecť si ponožky alebo prejsť sa po izbe, sa stane výzvou dňa. Navštevujem Mirka a Tomáška a navzájom sa chválime, kto sa ako ďaleko dostal. Vidím trpieť človeka, ktorého milujem a kamaráta a nedokážem im pomôcť. Je to hrozný pocit.
Každé ráno v nemocnici sa budím do bolestivej reality a plačem. Stávam sa nechceným pozorovateľom a všetko, čo sa deje okolo mňa, vnímam oveľa intenzívnejšie. Naplno si uvedomujem, akú náročnú robotu majú chalani z HZS či všetci zdravotníci. Ako ju robia najlepšie, ako vedia. Dávajú mi kus svojej energie. Vidím nekonečnú ľudskosť, pochopenie, ochotu a ohľaduplnosť.
Stále myslím na hory, kedy a či vôbec sa budeme môcť vrátiť. Vždy budú pre mňa miestom, kde nájdem energiu a vnútorný pokoj. Som neskutočne vďačná za to, že sme tu, mám radosť z každého dňa. Verím, že každá bolesť sa dá pretaviť do sily a človek sa stane ešte viac odolnejším a mnohým veciam ešte lepšie porozumie…
Celkovo: Solisková pasca
Rozbor HZS: Lavínová nehoda – Predné Solisko 14. marca 2021
Rozhovor: GIRLS ON SKIS: Soňa Oravcová: Mám rada kopce a krajiny, kde je stále možné nájsť divočinu
