Skialpové vianočné sviatky 2016 v Užanskom národnom parku

Fotogalerie Ukrajina >>

Pôvodnú destináciu Boržavu som na odporúčanie Petra Zidka (Čech žijúci v Užhorode) zmenila na Užanský národný park. Tu nám Peter zabezpečil aj „sparťanské“ ubytovanie v budove Národného parku asi 4 km za dedinkou Nová Stuzhytsia. Prirovnala by som to k takému lepšiemu winterraumu. Budova je v oplotenom areáli, za ktorý už nie je povolené vstupovať – tzv. zakázaná zona.

Cesta do Užanského národného parku

Z Českej republiky sme vyrazili v utorok 27. 12. ráno o 4.30 hod, do cieľa chýbalo asi 550 km. Trošku nás zdržali na ukrajinskej hranici (Ubľa), kde sme čakali vyše hodiny. Po dôkladnej kontrole sme pokračovali cez Velykyi Bereznyi do obce Nova Stuzhytsia.

Vo Velykom Bereznom sme mali v úmysle meniť eurá za hrivny. Trošku nás prekvapilo, že keď som ja vymenila 70 eur za hrivny, slečna v banke nám oznámila, že už ďalšie hrivny nemajú. Tak sme museli vymeniť v Malom Bereznom v „magazíne“. Ešte sme sa v miestom café bare posilnili kávou a zákuskami a v hustom snežení sme nakoniec o šestnástej hodině dorazili na miesto. Už nás čakal strážnik budovy, ktorý nás ubytoval. Nocovali sme na spoločných posteliach a kúrili drevom v peci a kachliach.

Kontrola pohraničníkov

Skôr, ako sme sa uložili spať, ešte nás prišli skontrolovať pohraničníci a zároveň sa chceli informovať, kam máme namierené a upozornili nás, kam môžeme a kam nie. No a konečne sme mohli po rokoch začať využívať dlhé hodiny strávené v škole, a doma nad učebnicou ruského jazyka.

Pohraničná stráž nám vysvetlila, že územie, v ktorom sa nachádzame, je rozdelené na tri zóny: prvá zóna – tam môžeme, druhá je na hrane a do tretej bez povolenia nemôžeme vstupovať. So samopalmi, čo mali, vyzerali, že to myslia vážne, ale na druhej strane vraveli, že ak si zoženieme povolene, pôjdu s nami ako sprievod do tretej zóny, dokonca jeden z nich – Míša nám nechal aj svoj kontakt.

Lesné zjazdy v Užanskom národnom parke

Prvý deň sme pojali ako obhliadku okolitých lesov a lúk, resp. ráno sme sa nikam ponáhľať nemuseli, predpoveď hlásila na dva dni sneženie. Napadol krásny prašan, ktorý umocňovala denná teplota okolo -2 C a nočná -15 C. Na obhliadke nás kontrolovala hliadka pohraničníkov.

Jeden z účastníkov na snežniciach zaostával, takže nás skontrolovali len štyroch ľudí, čo sa neskor ukázalo ako problém. Asi za 4 hodiny sme sa totiž rozdelili na dve skupiny, snežnice a skialpy, a skupinu snežnice znova zastavila a kontrolovala hliadka (treba mať pri sebe stále pas). Keď kamarát povedal, že už nás ich kolegovia dnes kontrolovali, zavolali svojim kolegom a tí im povedali, že sme boli štyria. Trošku nevedeli pochopiť kamarátovo vysvetlenie, že my sme vlastne piati, ale minule tam jeden nebol a teraz sme sa rozdelili… Nakoniec mávli rukou, asi nemali silu tomu porozumieť.

Obhliadkovú túru, ktorá viedla hrebeňom, lúkami, a lesom ohraničenými drôtom, sme zakončili v miestom „magazíne“, čo bol obchod s krčmou. Tu prebehla družba s miestnymi obyvateľmi, pri miestnom pive a poháriku koňaku. Sú veľmi milí a dokonca som dostala ponuku od tunajšieho chovateľa koní, že sa stále smejem, že by takú potreboval a žeby si ma zobral za „babu“…

Až potme sa vraciame z dedinky na chalupu, domáci nás už vyvolávajú že kde sme, že už majú o nás strach. Po príchode na chalupu nám aj strážnik budovy vybrblal, že už mal obavy, tak sme mu museli vysvetliť, že potme sa budeme vracať každý deň, aby sa nebáli.

Druhý deň sme sa autom vybrali do asi 30 km vzdialenej dedinky Husnyi na Drohobytskij kamin (1186 m). Znova po kolená prašan. Vystupujeme od miestneho kostolíka po modrej turistickej značke, strmo lesom až na „Kamin“. Nad pásmom lesa dosť fúkalo, tak len rýchla rekognoskácia a nazad do lesa a ním zjazdík dole ku kostolíku.

Po ceste na chalupu sme sa ešte zastavili v dedinke Volosianka v hoteli-moteli na ukrajinskú polievku (niečo podobné ako náš guláš, ale oveľa výdatnejší), čaj a pivko. Majiteľ hovoril pekne po česky, vraj v Čechách nikdy nebol, ale učí sa doma češtinu. Naproti hotelíku je aj lyžiarsky vlek. Večer na chalupe znova, ako každý večer, debata s miestnymi, čo prišli za strážnikom.

Tretiu túrku sme naplánovali na Čeremchu. Pôvodne to mal byť Kremenec (1221 m) na slovensko-poľsko-ukrajinskom pomedzí alebo Kynčik Bukowski (1251 m) na poľsko-ukrajisnkej hranici, ale nedostali sme povolenie. Čeremcha je síce prístupná tiež iba s povolením, ktoré sme kvôli snehu nedostali, ale skúsime sa aspoň k nej priblížiť. Ukrajinskí pohraničníci totiž nemajú žiadne zimné vybavenie, ani bežky, ani snežnice, nieto ešte skialpy.

Vychádazame teda z dedinky Zahorb s tým, že pôjdeme, až kam nás to pustí. Miestni hvorili, že je tam do pol pása snehu, že sa tam nedostaneme. Nakoniec po pár úsekoch, kde sme museli ísť doslova po kolenách, lebo zo stromčekov, obalených nánosmi snehu sa stal nedobytný hrad „á la“ šípová Ruženka, a po prekonaní strmého lesa sa dostávame až na vrchol Čeremchy (1130 m), kde je zároveň aj pomník padlým vojakom. Sú tam úžasné výhľady na poľské Biezscady, s dominantným vrcholem Tarnica. Po „kochačke“ sme vyzuli pásy a šup lesíkom zjazdík dole. Zbytok skupiny čakáme potom v miestom magazíne, kým dorazia na snežniciach. A znova večerný návrat, debata s miestnymi a hranie kariet.

Každý deň sa niesol v znamení prešľapávania celej túry v hlbokom snehu (na 95% prešľapávali len skialpy). Za celý pobyt v hlbokom snehu sme mali možnosť porovnať výhody/nevýhody snežníc a skialpov a v každom prípade zvíťazili skialpy.

Silvestra sme oslavovali v chalupe, kde strážnik urobil pre nás a aj pre mladých ľudí zo  Stuzhyce diskotéku, na ktorej zneli len ukrajinské hity, teda tipujem, že to boli hity.

Ráno budíček, pobaliť sa a vyrazili sme smerom k EU. Na colnici znova asi hodinové čakanie, kontrola batožiny, pasy, nádrže, km. Vo free shope sme dokúpili ukrajinské cukríky a vodku a po celodennej ceste sme večer boli doma. Ak niekto hľadá blízku nedotknutú prírodu v zime, kde nestretne ani človeka – na hrebeni, v lese (max pohraničiara) je Užanský národný park výbornou voľbou. V zime je turisticky ešte nedotknutý – zatiaľ.