Alto Adige, Süd Tirol, alebo po našom Južné Tirolsko sa vyznačuje veľmi príjemnou klímou, stálym počasím a prírodou, ktorej zvodom neodoláš a vybehneš popasovať sa s niektorou z blízkych trojtisícoviek.
Na horách predpovedali „plech“, nuž voľba padla na otvorenie našej skialpovej sezóny s pokusom dosiahnuť Punta di Finale (3516 m), ktorá je súčasťou Otztalských Álp. Ráno bolo krásne, nebol dôvod zmeniť plán, tak sme vyrazili do lyžiarskeho strediska Maso Corto (Kurzras 2011 m) vo Val Senales. Odtiaľ už lanovkou pod Grawand, tu sme konečne po polroku zmietli pavučiny zo skialpovej výstroje, nasadili prilby a rozhodovali sa, či dáme prvé oblúky na rozlyžovanie po upravenej zjazdovke alebo free.
Jasné, že free, veď v noci dopadlo asi 10 cm čerstvého prašanu, ktorý ľadovcový podklad výrazne zjemnil. Vôbec nevadilo, že hneď na úvod stratíme asi 300 m výšky. Po prvých, trošku roztrasených oblúkoch sme získali starý gríf a užívali sme si to ešte aj tam, kde už čerstvý sneh dávno nebol a hrany sa zahrýzali len do hrboľatého sivého ľadovca.
Nasledoval úsek, ktorý bol mixom skál a ľadu, nuž prišli na rad aj mačky, v ktorých sme stúpali ďalej naháňajúc výšku aj po ľadovci. Voľako dobre sa nam išlo a nechcelo sa nám lepiť pásy. Bola to úžasná pohodička. Výhľady, fotogenické oblaky a stúpajúce hmly nás nútili často vyťahovať foťáky a dokumentovať všetko naokolo. Lenže zistili sme, že počasie je nevyspytateľné nielen na Slovensku. Hmla hustla, slnečné lúče sa kdesi zašili. Keďže sme boli v teréne plnom sérakov a trhlín, museli sme zvážiť, či ma význam ísť ďalej a riskovať pri zjazde pád do trhliny, čo by pri tak ťažkej orientácii nebolo nič výnimočné.
Značenie tam okrem troch nevýrazných palíc nebolo žiadne a stopy len naše, lebo sme tam okrem nás nebolo nikoho. Byť sám, tak to risknem, ale uvážlivejšia Ivanka ma presvedčila, že návrat bude rozumnejší. Veď dokončiť výstup môžeme aj inokedy. Vystúpali sme teda do 3250 m a čakal nás dlhý krásny zjazdík až ku skalnej moréne. Vyžívali sme sa v dlhých i krátkych oblúkoch a popritom sa kochali krásou blízkych trojtisícoviek a hlbokých údolí sfarbených už jesennými pastelmi.
Po prekonaní suťoviska sme si to ešte predĺžili výšľapom na pásoch do sedla Fineiljoch (3125 m), zlyžovaním po panenskej bielej perinke na strednú časť ľadovca Hochjochferner a následným výstupom pod Croda delle Cornacchie (3212 m). Unavení, trošku uzimení sme čiastočne zregenerovali vo vyhriatej čakárni Berghotela Grawand a v kabíne lanovky venovali posledné vďačné pohľady okolitej kráse. No a serpentínami dole do civilizácie sme rozjímali a tešili sa na sprchu, jedlo a prezeranie fotiek z tohto pekného dňa stráveného na horách.
Nové ráno nás prekvapilo slnečnými lúčmi, ktoré boli na základe meteoprognóz nečakané ale o to vítanejšie. Za dnešný cieľ sme si určili cyklistický výšľap na dlho obdivovaný, plánovaný, vytúžený no stále nezrealizovaný Passo dello Stelvio. Počasie ako vyšité, tak dáme aspoň pokus. Vedeli sme, že tam v noci nasnežilo a očakávali sme zimu, vietor, poobede mraky a zrážky. Okrem zvyškov nočného sneženia sa nič predpokladané negatívne nedialo, takže pokus zaváňal úspechom.
Zdravo nadržaní sme odparkovali za dedinou Trafoi, nedočkavo nahádzali na kostry kolesá, vhupli do tretier a horsa šliapať do pedálov od tornante č. 48. Aj napriek tomu, že počas 13 km tortúry si nebolo kde odfúknuť na rovinke, nebodaj zjazde, makali sme v neskutočnej eufórii. Ináč sa nedalo – počasie priam ideálne: trošku oblakov a hmiel kvôli krajším fotkám, krásna exponovaná cesta s kvalitným asfaltom, ani zima, ani horúco, z obidvoch strán opachy hôr, hlavne zľava ľadovec národného parku Stelvio a majestátna hora Ortler 3905 m. Do toho všetkého jesenné farby miestnej flóry, vodopádiky, a celkom dole, na dne kaňona, divoká riečka napájaná ľadovcom a topiacim sa čerstvým snehom.
Takže naše zastávky boli pre fotenie pomerne časté, dokonca sa cvakalo aj za jazdy. Od štartu do cieľa nás čakalo prevýšenie vyše 1100 m, tak nečudo, že posledná tretina výšľapu začala byť aj bolestivá a zastávky s úmyslom niečo fotiť boli veru občas aj zámienkou na krátke zrelaxovanie sedacej časti tela, ramien a krížov. Pritom nohy boli fit, žiadne pálenie stehien, kŕče, bolesti…, nič. Takže kondička je, ibaže sa na nás podpísala tohorčná slabšia cyklistická sezóna. A ešte jedno „faux pas“ sa nám podarilo. Akosi sme zabudli na traťovky, nevzali sme si, ľudovo povedané ani hovno pod zub. Hlavne, že máme plnú policu sladkostí, keksov, dokonca gelov, power barov a iných „lahôdok“.
Nedosiahnúť euforický a pomyselený vrchol na vrchole by bol hriech, tak so znecitlivými zadkami a žalúdkami na pokraji kolapsu sme, možno s trochu krivými úsmevmi a za uznanlivého povzbudzovania turistov i miestnych obchodníkov s tradičnými hovadinkami, dorazili k tabuli Passo dello Stelvio 2758 m. Ostalo už len zlikvidovať polovicu dennej produkcie kuchyne tamojšej reštaurácie, natiahnuť na seba niečo teplé a odmeniť sa dlhočizným zjazdom, ktorý bol skutočne čerešničkou na torte dnešného dňa.
Obidve opísané akcie boli naplánované dosť narýchlo a živelne, ale zhodli sme sa na tom, že to absolútne neubralo na kvalite výkonu a veľkoleposti zážitkov. Bol to úžasný reset tela i duše. Takéto niečo by mal mať možnosť človek absolvovať na záver každého mesiaca v roku, hneď by boli všetky starosti a problémy menej ťaživé a život krajší. Viem, je to len zbožné prianie. Tak aspoň zase hádam na budúcu jeseň!
VIAC FOTOGRAFIÍ: Fotogaléria Stelvio
Foto Vladimír Sikula, Iva Sikulová
