Januárový skialp v juhotyrolskom trojmedzí Solda-Ortler

Takže v utorok 19. januára v noci  vyrazila naša Karpatská formácia v moravsko-slovenskom zložení, v počte 10 ľudí smer Solda. Po ceste v Nemecku nám krásne snežilo, bohužiaľ len tam. Do Soldy sme prišli ráno po ôsmej a hneď sme sa mohli ubytovať. Ubytovanie som zaistila v krásnom penzióne Chalet Eberhöfer. Prvý večer sme ako bonus od nej dostali domácu štrúdlu a každé ráno, kdo chcel, si mohol objednať čerstvé pečivo z miestnej pekárne.

Aklimatizácia na chatu Langenstein Seggiovia Orso

Po vybalení a asi hodinovom spánku sme si na prvý deň vybrali testovaciu šľiapačku smerom k Ortleru. Po nasadnutí do pásov sme boli unesený, lebo prašan bol skoro po kolená. Ale čím vyššie sme stúpali žľabom a korytom potoka pod Ortler, tým viac nám bolo jasné, že dole to nepôjde, jedine, keby sme mali kameňáčky, nebol tam totiž žiadny podklad. Ale nevadilo, napojili sme sa na letný turistický chodník, ktorým sme prišli k chate Langenstein Seggiovia Orso (2350 m) a odtiaľ dole po prázdnej zjazdovke. Stretli sme tam miestneho ratrakára, ktorý nám povedal, že za to, že sme mu pojezdili čerstvo urobený mendžester, má u nás „big bier“. Prvý deň sme zakončili varením spoločného gulášu, máme overené, že táto činnost pekne stmeluje kolektív.

Cima di Solda (3376 m)

Druhý deň ráno padla voľba na Cima di Solda (3376 m). Výšľap začína buď od chaty Rifugio Milano (2610 m), kde sa dá buď vyšľapať priamo zo Soldy (1900 m), alebo ak chce niekdo ušetriť sily, vyviezť sa veľkokapacitnou kabinou, resp, dvoma, lebo sa raz prestupuje.

Od chaty sa pokračuje najpr ľahkým terénom, ktorý pokračuje okolo trhlín (miestny čašník v hospode u Messnera nám potom povedal, že je treba viac snehu, aby boli trhliny zasypané) cez plato a asi dvadsať metrov strmším výšvihom až na kopec. Skôr ako vrchol je to náhorné  plato. Horšie to bolo dole, kde bola krusta a zjazd u niektorých skôr pripomínal kotůľanie, než lyžbu. Niektorý účastníci zvolili pohodové skialp šľiapanie a následné polyžovanie okolo zjazdoviek a opaľovanie na chate Rifugio Madriccio (2820 m) s hruškovým punčom a pivkom. Po skončení skialp dňa  sme všetci zlyžovali dole na parkovisko k autu a na chalet.

Výlet na Cima Madriccio (3265 m)

Tretí deň bolo ako predošlý deň krásne a slniečko, obloha plechová. Znova sme vyšli k chateRifugio Milano (2610 m) a odtiaľ sa najviac pozdávalo chalanom vyjsť na Cima Madriccio (3265 m). Najlepší výstup bol od vrchnej stanice sedačky, odkiaľ sa kúsok zlyžovalo a potom navrch žľabom. Vyšlo sa na plato a odtiaľ už na mačkách strmým žľabom až po vrcholový kríž Cima Madriccio.

Dole chceli chlapci zlyžovať centrálním žľabom, ale vzhľadom k nedostatku snehu to zavrhli, a tak dole po tej istej trase, ako navrch (ľad, krusta, prašan). Aj tento deň sme sa rozdelili na dve skupiny, druhá znova pohodovka na pásoch, lyžba, punč, pivko, opaľovačka, slniečko. A po 16 hod znova zraz dole na parkovisku a odjazd na chalet. My sme sa sice približovali z našeho chaletu autom (mali sme tam stále lyže), ale funguje tu po celý deň zadarmo skibus.

Po prezlečení na chalete sme navštívili miestnu „chloubu“ Messnerovu hospodu, kde sme okoštovali špeciality z jaka, ktoré chová v Solde a pásli sa kúsok od našeho chaletu.

Nastal posledný deň, ktorý sme chceli stráviť na pásoch, niečo si ešte vyšľapať a potrénovať vyhľadávanie pomocou pípákov. Počasie sa ale pokazilo, bola hmla a fučalo, takže sme vyšľapali na chatu, dali si občerstvenie a popritom sledovali zjazd mužov SP. Po obede sa sice už rozjasnilo, ale nás už čakal iba zjazd dole a odchod k domovu.

V Solde bolo fanfárovo, všetko klaplo, jediný nedostatok-mohlo byť viac snehu, A vzhľadom k tomu, sa tam určite zase vrátíme, Je to nádherné magcké miesto, obklopené trojtisícovkami a v tomto skorom ročnom období tu vládne neskutočný kľud a pohoda…