Je to síce uz dajaký ten čas, priam rok, ale ešte som nie všetku šedú kôru pivnou vlnou odplaviť stihol, tak si čo-to ešte pamätám. Toto tvrdenie by síce vyvolalo určite vlnu priateľkinho nesúhlasu, ale corpus delicti, teda tento reportík sa predsa tu…
Dáky ten zlomok môjho ževraj premárneného pobývania na tejto guli som strávil v Guinesslande, teda v Írsku, kde síce aj na moje niekdajšie veľké prekvapenie majú pekné hory, veru že tak neklamem, ale bez snehu sú pre mňa asi taká potecha ako pre zbytok slovenského obyvateľstva ich piesočné pláže všetkých veľkostí a tvarov s teplotou vzduchu a vody 10 stupňov.
No do Škótska je z Dublinu čo by Jamesonom dohodil a tam sa hory ešte väčšie a severnejšie a teda, áno veru tak, srdiečko môže plesať, zasneženie v čase zimnom. Preto keď sa v miestnej slovenskej komunite zrodil nápad ísť tam na jar na turistiku, neváham a nechám si dopraviť do Dublinu celú skialp výstroj a dáko sa tam pofterkujem a nejak sa s výbavou, pre domorodcov ako z scifi filmu, dopravujem cez Belfast a loďou cez mláku. Štastne zanechávam jedno „e“ za sebou a z whiskey je zrazu whisky a zem zasľúbená, teda so snehom je tu, teda ja tam, proste moja entita a sneh konečne na jednom pľaci.
Nu, snehu je troška pomenej, ako som bou býval dúfal a na menšom treku v Mamores doň len sem tam zakopneme a pre tipiš fakin skotiš veda, teda oblaky, dážď a vietor moc nie je vidieť, koľko ho ostalo vyššie, ale kryhy v plesách dávaju dobré znamenie, že zima ešte až tak ďaleko neodbehla. Tak sa teda tešákujem na jej naháňanie na Ben Nevise. A zasa vyhrievanie sa zmoknutej bandy v miestnej putike s domorodcami tiež nie je až tak zahodený čas.
Napokon vyrážam ďalší deň skoro ráno pešo v lyžiarkách sám, kúsok od mora a za prehánok, pod severnú stenu Nevisu smerom k CIC chatke v 680 m. Zbytok sa prejde normálkou na vršok z druhej strany. Tú bielu potechu nachádzam kúsok nad chatkou, kde troška preschnem a dostanem rady od miestnych lezcov, kudy kam, bo som raingod a oblak mám na rupsaku zabodnutý a teda moc vidieť nie je. Zdarne sa teda nasúkam do Observatory gully, žľabu, ktorý vedie presne na vršok, prekvapivo označený observatóriom. Nu, snehu je troška pomenej, ako som bou býval dúfal a na menšom treku v Mamores doň len sem tam zakopneme a pre tipiš fakin skotiš veda, teda oblaky, dážď a vietor moc nie je vidieť, koľko ho ostalo vyššie, ale kryhy v plesách dávaju dobré znamenie, že zima ešte až tak ďaleko neodbehla. Tak sa teda tešákujem na jej naháňanie na Ben Nevise. A zasa vyhrievanie sa zmoknutej bandy v miestnej putike s domorodcami tiež nie je až tak zahodený čas.
Napokon vyrážam ďalší deň skoro ráno pešo v lyžiarkách sám, kúsok od mora a za prehánok, pod severnú stenu Nevisu smerom k CIC chatke v 680 m. Zbytok sa prejde normálkou na vršok z druhej strany. Tú bielu potechu nachádzam kúsok nad chatkou, kde troška preschnem a dostanem rady od miestnych lezcov, kudy kam, bo som raingod a oblak mám na rupsaku zabodnutý a teda moc vidieť nie je. Zdarne sa teda nasúkam do Observatory gully, žľabu, ktorý vedie presne na vršok, prekvapivo označený observatóriom.
Horný úsek teda samotný TG je vraj 48 stupníkov, prevej a tesne pod ním víc. Sniežik troška hutnejšieho prachu na tvrdšom, teda celé fajnota, až na výhľady, ktoré končia pár metrov kolo mňa. Rampu sa mi podarí nepreletieť, čo poteší, bo by ináč report skončil tu a nemohol by som dokazovať, že moja pamäť má aj svetlé momenty. Samotný OG je už pohodička kolo 35tky a tak ním pálim nadol, čo viditeľnosť a sneh dovolia. Dokopy 800 m výškových lyžovačky.
Prohlédněte si všechny fotografie k článku…
Času ešte ostalo, turistická sekcia je ešte daleko od vrcholu dle mojich výpočtov, tak smer vedľajší kotol, Coire na Ciste, kde je ešte pár žliabkov. Takže lyže na batoh, zástavka na chatke a opäť morénami hore k snehu. Nad hlavou lieta helikopotvora a o chviľu prebieha záchranná akcia. Zo steny od Tower Ridge počuť žiadostivé volanie o pomoc, len nevidieť skadiaľ.
Napokon to však celé skončilo dobre, chlapik vypadol a zasekol sa v komíne, ale miestni horskáči to zmákli a kým som sa vrátil, už ho viezli do bezpečia. Tak či onak, za tých výkrikov sa človeku nešlape najlepšie, no pomôcť som nevedel, tak mi ništ iné neostalo. Vybral som si Number 4 Gully, asi 40 stupňový zakrútený kuloár s veľkým prevejom na konci. Zase hrabkanie a súkanie sa cezeň no tentokrát sa už na prvý pokus môžem dáko hore „kochať“. Stretám tu pár turistov, pokecáme tak, ako sa vo víchrici, keď nepočuť svojho slova dá. Každý hodí svoje a je jedno v akom jazyku, uznanlivo a chápavo sa popod zamrznuté soplíky na seba usmejeme neznajúc čomu a ideme ďalej. Mojich nevidím a hľadať ich tu na tomto zrázmi ohraničenom plató v tomto „azúre“ nejdem, bo by som sa možno už nevedel vrátiť presne nad žľab a tak čaj, záhryzok, cvaknúť lyže a už stojím na preveji a čakám na menšiu hmlu.
Čakanie je dlhé, tak si to krátim fotením a ups, palička mi pošla nadol. Nuž čo, starí borci v Nórsku lyžuvali tiež iba s jednou. Konečne sa to potrhá a ja dropnem dnu a rýchlo nadol k padnutej zradkini. Medzi oblúkmi si zostavšiu paličku prehadzujem medzi hnátmi a sám som prekvapený ako to ide. Sneh sa mi páči a ja jemu, tak nepadá a ja prášim na plné dole už v plnej zbroji až k horskáčovi po info o záchrane a pak pokiaľ sneh a šutre dovoľujú.
Moja banda úspešne našla vršok, nepomrzla a nepoblúdila ani cestou nazad, za čo im patrí uznanie, bo hoc jar a kopec „iba“ 1344 m vysoký, no priamo od mora a škótske kopce sa Tatrám podobajú a zlé počo v takýchto kopcoch nie je sranda, nech sú prinízke ako len chcú.
Ja obieham kolo Nevisu na normálku a akurát sa postretáme pri plese Lochan Meall an t-Suidhe (ani ja sa neodvažujem to vysloviť), aby sme mohli svorne v daždi za vidinou teplých mokov dole utekať.
Na posledný deň este prechádzka v priaznivom nemennom ostrovnom počasí pod Nevisom, ktorý sa i dnes skrýval a pekne domov za mláku vyzdvihnúť to stratené Ečko.
