Tohtoročná lyžiarska sezónna začína pomaly, ale február sa už niesol v znamení prašanu a jazdenia v lesoch Malej Fatry! Takmer každý deň si užívame famózne podmienky a kreslíme oblúky v nedotknutom snehu…
Koncom mesiaca sa podmienky ustálili a tak padlo rozhodnutie otvoriť „žľabovú“ sezónu vo Vysokých Tatrách. S Ferom, Jurom a Marcelom sme sa jednoznačne zhodli a tak vyrážame na víkend do doliny Zeleného plesa. Na pásoch sa dá ísť už od parkoviska, za chvíľu sme na Brnčalke. Ako vždy sa tu stretávame s mnohými priateľmi a známymi. Ako prvé zisťujeme podmienky, na moju otázku „Kde je dobre?“ však dostávam odpoveď že: „V Alpách.“
Ideme to teda preveriť a vyberieme sa do Červenej dolinky. V tej biede to najlepšie vyzerá medzi Západnou Kozou štrbinou a Východnou Žeruchovou vežou. Obúvame mačky a stúpame do Predného Žeruchového sedla. Žľab má do 45° a je celý ľadový. Zjazd si veľmi nevychutnáme, celou dolinou sa rozlieha škrabotavý zvuk hrán. Nič moc, ide sa na pivo!
Večery na Brnčalke bývajú zradné a tak sa do postele dostávame až niekedy nad ránom. Druhý deň sa po nie ideálnej včerajšej kombinácii Horca a Tatranského čaju všetci štyria vlečieme dolinou smer Posledná štrbina (45°, v hornej časti do 50°). Fľaška sa zdá byť nekonečná a prichádza hmla. Chalani ďalej nejdú. My sa s Ferim predsa len rozhodujeme, že sa do Medenej ideme aspoň pozrieť. Oplatilo sa!
Na konci Medenej sa hmla rozplynie, všade je prašan. Čím ďalej, tým hlbšie sa brodíme a posledné metre sú hodinový boj. Snehový profil a test stability však potvrdzujú, že sneh je už dobre previazaný. Sme trochu sklamaní, že skalný prah nie je presnežený, do sedla je to asi 50 m. Je skoro 16:00, znovu sa začína tlačiť hmla, tak rýchlo obúvame lyže. Prvé metre lyžujeme sústredene, pod nohami sa trhajú menšie dosky, nižšie si užívame parádny ľahučký sneh. Ešte prefrčíme rozlyžovanou fľaškou a končíme až na Bielej vode.
Spolu s Ferom a Tomášom si za pôsobisko vyberáme Zamkovského chatu. Prvý deň sa vydáme cez Filmársky žľab na Lomnický štít. Slnko neuveriteľne pečie, sneh je mokrý. Ideme pomaly, začíname cítiť únavu, poslednú dobu trávime každý deň na lyžiach. Okolo obeda sa stále brodíme v snehovej kaši. Na vrchol je to našťastie už blízko.
Povinná vrcholovka na Lomničáku a nekonečné otázky lanovkových turistov. Niektorí sa len slušne pýtajú, čo ideme s tými lyžami robiť, iní nás moc nepovzbudia slovami ako „Krásny deň na smrť ste si vybrali“ alebo „Toč to, keď sa zabijú, dáme to do telky, za smrť sa dobre platí“. Rýchlo odtiaľto preč! Našťastie, keď si obúvame lyže, dav nás začína povzbudzovať. Ešte sa posledný krát obzriem, pohľad na masu tlačiacich sa ľudí za zábradlím s namierenými fotoaparátmi ma rozosmeje a za búrlivého potlesku lyžujeme spať do sedla (horná časť do 50°, nižšie do 40°). Naše obavy z mokrého snehu sa nepotvrdili a podmienky boli nakoniec fantastické!
Lomničák sa nám zapáčil a tak si druhý deň vyberáme zjazd Téryho kuloárom (prevažne 40°, 1x 48°). Dnes sa nám ide dobre, pred nami vyrazila skupina turistov, takže máme aj prešľapanú stopu. Začína sa otepľovať , hneď sa obúvame a lyžujeme do Malej Studenej doliny popod majestátnu západnú stenu Lomnického štítu. V celom zjazde si užívame parádne snehové podmienky!
Dnes nám nestačilo, po zlyžovaní Téryho kuloára nám do oka padol Prostredný hrot, času je málo, šľapeme rýchlo hore. Už trochu unavení si pomáhame počítaním krokov. Začíname na 50 a oddych, ale niekde v polovici chytáme druhý dych a ideme po 500. Na vrchole sme okolo 16 hodiny a tešíme sa, že sa dá lyžovať až úplne z hora. Prvá časť zjazdu vedie na stranu Veľkej Studenej doliny. Najskôr je dosť tvrdo, asi po tretine zjazdu sa však treba prehupnúť na stranu Malej Studenej a tu nás v krásnom žľabe čaká aj kúsok prašanu. Na dne doliny sme už unavení a zbierame silu, aby sme sa ešte premiestnili na chatu. Dnes si zaslúžime aj kapustnicu!
Posledný deň padla voľba na Ľadový štít, kde si vyberáme podľa Mira Peťa „netypický zjazd pre fajnšmekrov, ktorí sa neboja veľkej expozície“. Aj dnes nás čaká veľké prevýšenie, ale ubieha to celkom rýchlo. Ešte pred obedom sme hore!
Lyže obúvame hneď pri Ľadovom koni a ide sa na to! Veľmi pekné, s radosťou si v dobrom snehu dávame oblúky nad strmou skalnou stenou (25-45°, 1x 52°) Ani dnes nám Ľadový nestačí, tak to ešte celé zavŕšime zjazdom v žľabe Loktibrada z Lastovičej štrbiny (45°) do Mačacieho kotla a spokojní lyžujeme do Smokovca.
Aj napriek nie ideálnym podmienkam sa nám za posledných pár dní podarilo uskutočniť 7 zjazdov a našľapať okolo 7000 výškových metrov.
Počas cesty domov mi hra úsmev na tvári a šťuchám do unaveného Fera, nech neprepadne svojmu zvyku a nepospi si za volantom.
