Kanadská firma G3 je zameraná na všetko, na čom se dá jazdiť na dostatočnej vrstve snehu – počínajúc telemarkom, freeridom, skialpom a končiac splitboardami. Prašanové „dosky“ G3 Empire Carbon 115s parametrami 145-115-126 mm pri dĺžke 190 cm som rôzne skúšal od konca roku 2015.
Deň 0 – prišli lyže!
Prišla stuhou previazaná škatuľka, a v nej boli boli boli Empajry od G3. Naživo oveľa krajšie ako na obrázkoch a videách. Parametre 21. storočia pre skialpinizmus sú 145-115-126 mm pri dĺžke 190 cm. Pri váhe 1801 gramov (len 1650 gramov pri dĺžke 175 cm) je neskutočné ako dokázali G3énioví inžinieri napratať najlepšie technológie dobré známe z pretekárskeho sveta. Dve titanalové platy, karbon a ABS? Oh yeah!
Viazanie G3 ION 12 ma váhu 585 gramov a tým sa dostávame na veľmi slušných 2386 gramov na jednu lyžu, čo je menej o brutálne kilo ako môj predošlý set Völkl Nanuq s viazaním Fritschi Diamir Freeride Pro. O freeride špeciálke K2 Sideseth s viazaním Marker Duke ani nehovorím. Tým si rovno odpovedáme na otázku, či so 115-tkovými lopatami plánujem skialpovať. Zabil som jedným setom lyží ďalšie dva, kterých som sa zbavil. Oh Yeah!
Ak je niečoho G3 synonymum, tak sú to jednoznačne šľapacie pásy. V mojom prípade klasické G3 Alpinist. A nakoniec možno len propagačne do batohu pribudli mačky G3 ION v šialenej šírke 130 mm. Jeden nikdy nevie. S mačkami sa dodáva konverzný pliešok na prichytenie ku špičke viazania na dve šrúbky bez vŕtania. Mačky sa dajú použiť v podstate na akékoľvek tech viazanie. Univerzálna vecička.
Deň 1 – zoznámenie sa s lyžami na Solisku
Pre úvodnú zoznamovaciu defloráciu som urobil výšľap na Chatu pod Soliskom. Pásy sa nasadzujú v pohodičke. Našľapovanie do špičky viazania oproti Dynafitu je pohodlnejšie, len si treba dať pozor na zaaretovanie do polohy, lebo kupodivu mi pri otáčaní nechtiac vypla.
Pätka je pecka. Otáča sa na obe strany a pridávanie strmosti je jednoduchší proces ako na Dynafite aj na Diamire. Najvyššiu polohu by som asi uvítal ešte vyššie, ale možno ide len o nezvyk.
Nebudeme chodiť okolo horkej kaše. Šľape sa ťažšie ako na kilových Völkl Massak, ale nie ťažšie ako na Nanuqoch. Možno o zvyku je šírka lyží a s tým spojený širší postoj. Čas ukáže. Čas ukáže aj správanie sa full rockeru v traverzoch. Neočakávam zázraky a na všetko ostatné tu máme predsa MasterCard alebo mačky.
Pri zjazde dole nie je čo hodnotiť. Po zmrzlej ratračke pohoda, na upravenej zjazdovke dole som urobil pár oblúkov a bol som dole. Rýchlosť rýchlosť rýchlosť. Presne to by chceli a tej sa im nedostalo v plnej miere.
Deň 2 – zjazdovky na severnej strane Chopku
Ďalší deň prebehla zoznamovačka v smere dole. Deti si otvorili lyžiarsku sezónu na severnej strane Chopku a ja som trosku viac pozjazdoval na nových doskách. Kto chce univerzálnu lyžu do terénu aj na zjazdovky, tak o Empajroch ani nemusí uvažovať. Na carvingové orgie na slalomkách alebo rýchlosť ťažkotonážnej obračky môžete zabudnúť. Plný rocker síce dáva 190 cm obrovi veľmi slušnú obratnosť, ale na pôžitok jazdy v oblúku to nie je a hrany sa v ľade nezarežú ako u pravých obračkách.
Čo ma úplne potešilo sú tankové schopnosti lyže, ktoré sa naplno ukázali na klasicky rozjazdenej slovenskej zjazdovke po pár hodinách. Pravdepodobne dva titanalové platy robia svoje a cez terénne nerovnosti idú ako maslo. Žiadne trasenie. V plnej rýchlosti nekompromisná čistá guľa. Empajry potrebujú rýchlosť, veľkú rýchlosť. Dovolím si povedať, že slalomky v rýchlosti nemajú šancu a ani obračky, keďže potrebujú na plné rozvinutie svojich predností perfektne upravenú pistu. Napokon som sa pobavil aj na zjazdovke. Hell yeah!
Deň 3 – mýtický švajciarsky powder pod Jochstockom (2564 m)
Zatiaľ, podobne ako posledné sezóny, je to so snehom bieda. Globálne otepľovanie zúri, ľadovce sa topia, vianoce na suchu. Prvý pokus o hľadanie prašanu prebehol v oblasti kopca Klein Titlis (3028 m) nad švajčiarskym horským strediskom Engelberg.
Podľa správ domorodcov deň pred návštevou pršalo. Napokon sme zistili, že pršalo do 2500 výškových metrov, kde boli podmienky ľadové ľadové ľadové na zjazdovke aj mimo. Vyššie na podvrcholovom ľadovčeku pod Titlisom (3239 m) aj tesne pod vrcholom Jochstocku (2564 m) sme našli deviačné ostrovčeky mýtického powderu.
Sedačka Ice Flyer na ľadovci má tak 500 metrov, čiže človek sa trošku rozbehol, urobil pár pohodových zátačiek a bol dole. Na začiatku sezóny stačí človeku málo. A v dnešnej dobe aj v sezóne a po sezóne. Lyže sa v snehu správali presne tak ako človek očakáva od širších lopát.
Deň 4 a 5 – Klein Matterhorn a Breithorn
Musíme ísť vyššie. Najrýchlejšie najvyššie v Európe sa dá dostať z Zermattu na Klein Matterhorn (3883 m). V Zermatte samozrejme ani štipka snehu. Matterhorn suchý ako Jim Beam. Súvislá snehová pokrývka od 3000 metrov a vyššie.
Prvé dva dni som sa vyburoval carvingom na slalomkách. Aj pri depresívnom stave snehovej pokrývky ponúka spojené stredisko Zermatt-Cervinia-Valtournenche lepšie podmienky pre lyžiarov ako všetky slovenské strediská dokopy. Pocit z lyžovania na prírodnom snehu je k nezaplateniu. Popri tom čumí človek bonusovo na užasnú pyramídu Matterhornu alebo masív Monte Rosy.
Posledný deň sme sa vybrali na alpskú štvortisícovku Breithorn (4164 m). Ráno som sa trošku rozlyžoval na celoročne otvorenej ľadovcovej zjazdovke Theodulgletscher. Kopec nám medzitým trošku pookrial a pred obedom sme nasadili pásy a išlo sa.
Za dobrého počasia ide o technicky nenáročný výstup od Klein Matterhornu. Pravda, ak Vám nerobí problém nadmorská výška. Najprv prekonáte rozsiahle plateau, kde môže byť za zlého počasia slušná zábava na slepú babu. Sneh je samozrejme vyfúkaný na tvrdo. Sklon svahu dosahuje pohodových 35 stupňov.
V strede stúpania vedie dlhý traverz ponad ľadovcovú trhlinu. Tam som vyskúšal aj mačky s epickou šírkou 130 mm. Kupodivu sa šľapalo úplne na pohodu. Za traverzom som dal mačky dole a aj na tvrdom podklade šírka lyže nerobila problémy, takže sa dalo vyjsť s pásmi na lyžiach až priamo na najvyšší západný vrchol Breithornu. Pocitovo som nemal žiadny deficit, že by som sebou ťahal nejaké kilá ťažoby navyše.
Zjazd. Na zľadovateľom podklade sa nedalo hovoriť o žiadnom zážitku. Pár oblúkov, dlhý traverz, pár oblúkov a ste dole. Ocenil som vyššiu tuhosť lyže v porovnaní s predošlým freeride modelom K2 Sideseth, ktorý som mal tú česť chvíľu sedlať. Avšak na Empajroch sa dá aj šľapať! Žeby váha nešla na úkor tvrdosti? Dúfajme.
Poobede som ešte urobil na zjazdovke moje obľúbené rýchlostné testy. Lyže sa správajú pokojne aj pri rýchlosti 100 km/h. Skôr som uvažoval nad viazaním. Vypne, nevypne? Nevyplo.
Januárový deň na Ďumbieri
Dva dni pred výstupom pekne nakydalo. Predpoveď počasia nebola veľmi priaznivá a aj sa naplnila. Nízke teploty pod -10 stupňov a silné poryvy vetra na hrebeňoch až do rýchlosti 80 km/h. Dávame si s kamarátmi klasickú túru na Ďumbier od Trangošky. Vo vetre dosahujeme vrcholový kríž. Využijeme krátku medzeru kľudu a balíme pásy do batohu.
Silný vietor ešte nestihol vytvoriť novú lavínovú situáciu a tak po vyfúkanejšom hrebeni vchádzame do žľabu. Vo vrchnej časti je už vytvorená tatranská kôra, čo som zatiaľ neskúsil. Lyže krásne ostávajú navrchu a pri oblúku netreba poskakovať. Full rocker porieši.
Zvyšok žľabu je už vetrom trochu udupaný prašan. Parádička. Oblúky sú o dosť dlhšie ako klasické skialpinistické poskakovanie a ja sa mám strach pustiť rýchlejšie. Nevadí.
Na záver ešte zjazd úzkym chodníkom ku autu. Full rocker umožňuje na tvrdom podklade rýchle striedanie oblúkov.
Záver? Zhrnutie skúseností s G3 Empire Carbon 115
Záverom som s lyžami aj celým setom zatiaľ veľmi spokojný. Už len aby poriadne nakydalo, nech sa dajú aj využiť.
Čo sa nám páči:
- Najlepšie Free/Tour lyže na trhu
- Titanal, karbón a ABS fungujú pri nízkej váhe ako majú
- Univerzálne na rôznych typoch snehu
Čo sa nám nepáči:
- Lyže nedokážu tlačiť Eurá 🙁
- Globálne oteplenie
Foto: Spyroš a Robo Gažo
Dušan „Spyros“ Korytko je slovenský inštruktor lyžovania a vysokohorskej turistiky, ktorý žije a pracuje v Tatranskej Lomnici. Má tak dokonalé podmienky na lyžovanie kúsok od domu. V minulosti pôsobil ako horský sprievodca na Balkáne v Čiernej Hore, Rumunsku a Bulharsku. Z času na čas prispieva na svoj blog spyridos.com. |
mam to iste (lyze 184cm aj viazko) ale zhrnul by som to trosku inak, snad pomozem niekomu pri vybere:
1. city lad (rovny): neporovnatelne horsie drzia ako camber lyze ale na rocker je to pomerne dobre kedze su tvrde, nezabijete sa
2.ladova skrupina: vacsinou sa da ostat aspon ciastocne nad nou vdaka sirke ale ked sa uz clovek prepadne nizsie je to uplna bieda a neovladatelne, sirka/tvar zacne posobit kontraproduktivne
3. upravena zjazdovka, rovnomerny teren: asi ako vsetky lepsie lyze 😀 uzijete si to
4. rozbity teren makky: trosku hadze predok lyze, su prilis lahke aby preprazali a drzali stopu ale stale ako tak stabilne ale hlavne dobre ovladatelne
5. rozbity teren zmrznuty: tu lyze uplne odskakuju ale v zasade stale na to ze toto je pre ne asi najhorsi teren pomerne dobre, da sa zist aj 45 stupnovy svah a nezabit sa ale zabava to nebude
6. lesiky, uzke strme zlaby v akomkolvek snehu: paradna ovladatelnost v pomalych rychlostiach, moznost otocit sa na patkorune (rocker a lahka vaha robia svoje, hrany drzia)
6. akykolvek prasok (hlboky, 10cm alebo aj trochu ufukany): tu tie lyze kraluju absolutne, zostavaju na povrchu a napriek tomu ze su tvrde da sa krasne plavat a jemne ovladat, lyzovacka skoro bez namahy
celkovo to all mountain idealne lyze asi nie su ale na to ze su fullrockerove a lahke/tvrde sa prekvapivo dobre spravaju aj tam kde by ste to necakali a ked trafite spravny den malokto bude mat lepsiu zabavy ako vy 🙂